A potom.. potom príde niečo, čo nik nečaká. Žiadna pohodička. Pätorka z fyziky a už sa nedostaneš k mature. Frajerka ti dá košom... alebo, ja neviem. Možno ti zomrie babka a ty jej nestihneš predstaviť snúbenicu.. A namiesto slov: "Babi, tak toto je ona, zoznámte sa" , ostanú už iba oči na plač.
Taký pekný prípad je aj rakovina. Jediná choroba, ktorá ešte stále nechce podstúpiť liečbu.
Pif.. prvá bublina praskla. Už nemáš čas. Je jedno, že si mladý. Spoločnosť od teba očakáva príliš veľa. Matura! Prijímačky na výšku! Rýchlo!!! Štátnice!! Spromovala si moja pekná?? Tak načo prosímťa čakáš?! Potrebuješ prácu v ktorej budeš makať od úsvitu do mrku, len aby si neskončila na ulici...
Veď čo koho do toho, že si vyštudoval to, čo nemá uplatnenie. Doma chceli aby si mal diplom.. najlepšie taký hmm červený. Veď čo teba do toho, že nevidíš zmysel života ani toho svojho, ba ani ostatných.
Čo ti prinesie taký život? Nevieš? Ani ja nie.
Piif.. druha ochranná bublina praskla. Už niet na čo spoliehať. Cítiš sa ako malé nahé batoľa, ktorému rastú zuby. Všetko pociťuješ bolestivejšie ako to v skutočnosti je.. Ale budú tie zuby v budúcnosti na niečo dobré? Oplatí sa podstúpiť toto utrpenie?
Hmm.. zvláštne. Človek si myslí, že ho postihol ten najhorší osud na svete... Ale ľudia sa menia, a keď nie ľudia, tak aspoň čas mení všetko ostatné. A tak , mne ako malému batoľaťu, ktorému sa práve začínajú prerezávať zuby, nezostáva nič iné, iba spoľahnúť sa na to, že na svete nie som úplne sama, že niekto mi možno ukáže cestu a naučí ma po nej kráčať. A keď konečne prekročím pomyselný prah dospelosti, zistím, že všetko zlé vedie k niečomu ďalšiemu... Možno ešte horšiemu, a možno... Možno mi do cesty vženie ďalšie také batoľa, ale ja budem tá, čo mu kúpi kvalitné topánky...