Vzťahy sú jednou z najdôležitejších náplní môjho skromného bytia. Po siedmich mesiachoch samoty a nezdravého spánku sa našiel niekto, kto ma presvedčil, že to stojí za to znova do niečoho skočiť. A tak plná očakávaní, ale s neprirodzene rýchlym spádom, sa vrhám do niečoho čo nemôže pretrvať. Moja chyba. Nikdy sa nepoučím, lebo som večný rojko. Nevadí. Aspoň si po x-tý krát dokazujem, že takto to nepôjde.
Niektorí ľudia, aj keď sú to dobrí ľudia, nemajú žiadnu garanciu pretrvať. A to sa stalo aj mne. Rozhodla som sa dať na rady mojej mamky. Od detstva mi hovorievala: "Dieťa, život nie je ako z tých tvojích filmov. Láska nie je o tom, že sa ocitneš v raji a všetko je prekrásne. Je to o tom, ako si na človeka zvykneš, a ako sa budete navzájom tolerovať."
Moja zlatá mamka. Teraz viem, že tým mi celý čas chcela povedať, že láska nejestvuje. Aj predtým som to tušila, ibaže som to kategoricky odmietala akceptovať. Veď celý svet bľabotá o láske. No po nespočetných pádoch, keď som poblázneniu pripisovala vlastnosti lásky, som sa rozhodla, že si nájdem chlapa, ktorého budem schopná tolerovať a ktorý bude tolerovať mňa. Tak som si predstavovala tú lásku, ktorá nejestvuje, a ktorá zaručila mojím rodičom dvadsaťtri rokov šťastného maželstva. Našla som ho. Môjho chlapa, čo ma toleroval a dokonca prejavoval znaky mojej starej definície lásky. Ale, ale, ale.. Vždy tam je nejaké ale. A tie "ale" sú pravé námety na zamyslenie. Budem to shopná tolerovať? V mojom prípade to boli celkom tolerovateľné "ale". Takže som si povedala: "Hurá! To je on. Po čase sa z každého osobitného ale namnožili minimálne tri. A aj keď to bolo veľa malých tolerovateľných "ale", po niekoľkých malých matematických výpočtoch z toho vzniklo jedno veľké a netolerovateľné ALE. V tom momente som si povedala, že mám tých malých "ale" dosť.
Here we go.
Bod nula.
V bode nula sa človek zvyčajne zaprisahá, že nazbieral toľko duševných sodôm a gomôr, s ktorými vystačí minimálne na ďalší rok. Ale.. vždy sa nájde niekto, kto ho chce objať, lebo sám vie, že to nie je ľahké. On vie, o čom to je. On je na tom rovnako. Najhoršie alebo najlepšie ( závisí to od uhla pohľadu) čo sa v tom momente človeku môže stať je, že do bodu nula, ktorý v tom danom momente vážne potrebuje a chce v ňom zotrvať, sa ani nedostane. Alebo?
Možno je to nula s prémiovými benefitmi... Otázka je, či sú tie benefity zadarmo. Pretože človek nikdy nevie, ako to pôjde ďalej...